Zakázaný - kapitola 1

Rýchlo sa obliekol a umyl si ruky, opláchol si tvár studenou vodou a po tom, čo sa zopár krát upokojujúco nadýchol a prinútil sa triezvo zhodnotiť svoj odraz v starom škvrnitom zrkadle nad umývadlom, aby sa spamätal a vrátil sa späť do reality, zišiel dolu do chladného tmavého útočiska svojho laboratória.

Tentoraz sa mu už podarilo namiešať Rannú Pýchu a potlačiť nechcené útržky spomienok na nahé telo toho otravného Pottera.

V záchvate perverzného vzdoru postavil kotlíky na všetky zvyšné elixíry naraz. Jeho pery sa skrútili do známeho úškľabku, keď začal naraz pripravovať štyri zložité elixíry.

Tomuto sa vyrovnajte, pán Potter, spokojne si pochvaľoval; v tomto ma porazte, ak to dokážete! Ani podvádzanie a používanie jeho vlastných poznámok k elixírom by v tomto Potterovi nijako nepomohlo.

Akúkoľvek skazu mohli obrazy Potterovho tela napáchať na jeho koncentrácii, do úzadia ich zatlačila samoľúba pýcha na vlastné schopnosti majstra v elixíroch a pridalo sa k nim aj uspokojenie z vykonanej práce.

Dokonca ani vedomie, že Potter porazil temného pána v tom poslednom dueli nedokázalo zničiť jeho satisfakciu pretože vedel, že bez nepretržitej podpory, navádzania na správnu cestu a ochrany by ten chlapec nikdy neprežil tých šesť rokov na Rokforte, nieto ešte boj s temným pánom.

Až tie horcruxy na konci, to bola vražda. Doslovne. Potter mal také šťastie, že Severus bol na strane Rádu.

Takto to bolo správne; musel skrátka sústrediť pozornosť na vlastnú hodnotu. A on hodnotný bol. Aj keď si to nikto iný neuvedomoval. Nepotreboval Merlinov Rád aby vedel, že dokázal veci, o ktorých sa mnohým čarodejníkom ani nesnívalo.

V živote boli aj dôležitejšie veci než sex. O tom nemal žiadne pochybnosti.

Fyzická dokonalosť Potterovho okúzľujúceho tela nebola práve existenčnou otázkou čarodejníckeho sveta.

Jeho pohyby sa spomalili. Nezáležalo na tom, že vyzeral tak čarovne. Nezabudnuteľne.

Že bol tak eroticky krásny a znamenitý a...

Dočerta aj s Lily Potterovou! James Potter nikdy nevyzeral tak dobre.

Odkiaľ by inak mohol získať taký výzor?!  Harry mal nižšiu postavu po matke a jej krásu čŕt. A vznešenosť – to bolo niečo, čím sa jeho nafúkaný otec nikdy chváliť nemohol, spolu s tými jej čertovskými šľachetnými sklonmi k obetavosti a naivnou vierou v dobré vnútro každého človeka; jej cit pre morálku, túžbu po vykonávaní dobra a prinášaní šťastia. Tú vrodenú láskavosť. Albus vždy tvrdieval, že Potterova schopnosť milovať bola jeho najväčšou silou. Ale len minimum z nej videl namierené na seba.

Severusovým srdcom skrútlo a spolu s ním sa jeho pery vykrivili ohavnou kombináciou výsmechu a túžby. Potter by venoval svoju dôveru a odpustenie každému, dokonca aj rodine Malfoyovcov a jediné, čo musel Draco spraviť bolo vyroniť na súde zopár ľútostivých slzičiek a už bol "iba ďalšou obeťou temného pána".

Ale pre neho to neplatilo. Pre neho nikdy. To bolo nemysliteľné. On bol Mastný Bastard, Obrovský Netopier; to že pracoval pre Dumbledora sa nedalo nijako poprieť, ale ešte stále bol skazený človek. Nahnevane tuho stisol pery a ovládol svoju zúrivosť. Verejnosť ním ešte stále opovrhovala ako najväčším zradcom aj napriek všetkým dôkazom, ktoré túto teóriu vyvracali.

Vzbĺkla v ňom trpkosť a vďaka bohu nahradila známou nenávisťou jeho nečakanú reakciu na Potterovu novú príťažlivosť.

Bolo od neho povrchné, keď sa sústredil iba na chlapcovo telo. So šatami alebo bez, Harry Potter bol ešte stále iba Chlapec Ktorý Žil Aby Ho Mučil. Tento posledný Potterov pokus zlomiť ho bol len ďalšou v chlapcovom arzenáli okúzľujúcich zbraní, spolu s jeho roztomilosťou a hrdinstvom.

Nič z toho nebolo skutočné a nezáležalo na tom, čo zo seba Potter vypustil v existenčnej eufórii vyvolanej nahotou, keď vychutnával slávu a potešenie z víťazstva v metlobale.

Snape zagánil na početné bublajúce kotlíky a pripomenul si, že Potterovo postavenie hrdinu bolo len povrchné, náter vytvorený očakávaniami a pätolizačstvom verejnosti. Ten chlapec bol – a vždy aj bude – iba odúvajúci sa, požadovačný chlapec. Lietať po svete na metle bolo sotva hrdinské; bola to lacná zábava, cirkusové vystúpenie. Hlúpy chlapec.

Dostane Pottera zo svojej mysle von a nebude naňho už viac myslieť. Odmietal nechať Pottera vyhrať.

V nasledujúcich hodinách sa starostlivo vyhýbal pokušeniu vrátiť sa späť do kuchyne, vyhrabať Playwitch spod všetkej tej korešpondencie, časopisov a novín, ktoré sa nahromadili na bočnom stolíku a masturbovať ešte raz, tentoraz náležite inšpirovaný tou neuveriteľnou sériou fotiek. Odmietal sa podrobiť týmto myšlienkam, bezcitne ich potlačil každý krát, keď sa objavili.

Len čo sa rozhodol ich ignorovať, takmer sa mu podarilo úplne sa vyhnúť problému, ktorý Potter vytvoril. Takmer, až dokiaľ v to popoludnie nedorazil list od slečny Grangerovej.

Dorazil dostatočne nenápadne, adresovaný Viole. Čo ho však miatlo bol odosielateľ... Prečo by sa u Merlina chcela Hermiona Grangerová, obľúbenkyňa ministerstva, Weasleyova láska, zástankyňa práv čarodejníkov narodených u muklov, tvorkyňa ochranných dekrétov, vedúca výskumov o vlkolakoch a osloboditeľka domácich škriatkov skontaktovať s podozrivým dílerom s nelegálnymi elixírmi?

Otvoril ten list a rýchlo si ho prečítal. Takže takto; zdalo sa, že slečna Grangerová má "priateľa", ktorý bol príliš známy na to, aby riskoval, že sa ministerstvo alebo verejnosť dozvedia o fakte, že sa pokúšal nájsť mimoriadne silný, ilegálny elixír a získať ho sám pomocou dílera známeho iba z temných zdrojov na čiernom trhu. Stav jej priateľa vyžadoval silnejší elixír, keďže trpel následkami kliatby kruciatus a iných temných kliatob. Tieto následky boli myseľ ochromujúca únava, bolesti, zástup menej významných symptómov, ktoré boli rozčuľujúce aj keď nie životu nebezpečné, ale aj tak bolestivé a keďže bol hráčom metlobalu, jej "priateľ" zistil, že jeho letecký výkon počas metlobalových zápasov je slabší. Pátrala po elixíre s analgetickými a hojivými účinkami, ktoré boli príliš vysoko nad hranicou povolenej, bezpečnej dávky, ktorá bola považovaná za štandardnú liečiteľmi a ministerstvom...

Chcela špecifickú látku, ktorá bola vďaka ministerskými paranoidnými novými obmedzeniami mimo zákona. Chcela Piper Methysticum.

Piepor, ako ho bežne nazývali, bol rastlinou z Vanuatu, kde ho domorodí obyvatelia používali ako party drink. Ministerstvo zakázalo jeho používanie v elixíroch, keďže na jeho účinky sa dívali ako na ohrozenie zdravia.

Severus sa sám pre seba uškrnul pri pomyslení na túto farizejskú sprostosť. Bolo to riskantné iba z toho dôvodu, že muklovské výťažky sa absurdne distribuovali s príliš vysokým obsahom alkoholu, čo bol dôkaz muklovskej posadnutosti všetkým, čo ničí pečeň a iné vnútorné orgány. Mal podobné škodlivé účinky aj pre čarodejníkov, ktorí ho v tejto podobe požili. Viacerým čarodejníkom s muklovskými známosťami zlyhala pečeň, podobne ako niekoľkým obmedzeným muklom, ktorý tú vec chľastali v takom množstve, až si liehom naložili vlastné vnútornosti.

Prášok z koreňa bol silný. Veľmi silný. Ani pre muklov nebol bezpečný v tak koncentrovaných dávkach, keďže vyvolával eufóriu dosť silnú na to, aby sa ju dalo klasifikovať ako narkotický účinok, ale piepor sa rozšíril z Tichomorskej oblasti až do Spojených štátov, a základňu si vybudoval v muklovských komunitách vegánov a zdravého jedla.

Grangerová si bola nepochybne vedomá situácie s pieprom a tiež faktu, že Tadelma-Mater bola momentálne jediným dodávateľom nefalšovaného prášku z koreňa pieporu v celej čarodejníckej Británii.

Na svete boli len dvaja ľudia, na ktorých Grangerovej záležalo dosť na to, aby pre nich kontaktovala niekoho ako bol on a žiadala podobnú vec a Ronald Weasley nebol metlobalovým hráčom.

Pripraviť elixír určený a vytvorený pre Pottera, prispôsobený Potterovým potrebám... Severus sa začínal cítiť ako v pasci. Iba ťažko mohol niečo pre toho fagana vytiahnuť z rukáva bez toho, aby presne poznal všetky jeho symptómy, nie?! To si predsa Grangerová musela uvedomovať.

A to znamenalo, že jej bude musieť odpovedať a vymámiť z nej ďalšie podrobnosti. Čo samozrejme predstavovalo riziko odhalenia, ak by si nekonečne dopisovali sovou poštou, ktorú keby niekto zachytil, mohli by sa dostať do pekných problémov. A mohol si vôbec byť istý, že toto všetko nebola len nejaká pasca nastražená Grangerovou, aby ho do nej lapila? Možno že Potterovi nič nebolo a spoliehala sa na to, že Tadelma-Mater si domyslí identitu príjemcu... a Viola vstúpi do pasce a pred dverami si nájde aurorov. Alebo ešte horšie, objaví sa tam Potter, ktorý by ho namyslene informoval, že vždy tušil, že Snape nemá za lubom nič dobré a tentoraz to bude on, kto ho udá. Najprv ten šok z Playwitch a teraz list od Grangerovej. Prečo všetko práve dnes?! Možno, temne uvažoval, že všetka jeho smola sa konečne mala prejaviť ako trest za všetky nahromadené previnenia, ktorá spáchal na príkaz temného pána. Toto bol jeho trest – nikdy sa neoslobodiť od Potterovskej pliagy.

Oh, nuž, jeho život aj tak nemal veľkú cenu.

Hrozivo sa mračil, keď zdvihol brko a zostavil odpoveď pre Grangerovú, v ktorej ju informoval, že bude musieť vyliezť s pravdou von a prestať iba naznačovať, aký elixír by asi tak mal vytvoriť. Potreboval, aby mu presne popísala stav jej "priateľa", ak mal vytvoriť správny elixír z pieporu. To znamenalo, že bude musieť poskytnúť Viole skutočné záznamy liečiteľských diagnostických kúziel, ktoré boli na jej "priateľovi" použité.

Bol už takmer čas na večeru, elixíry si pekne vreli a sova odletela, keď Severus unavene prešiel do svojej malej pracovne.

On nebol mužom, ktorý si niekedy v živote mohol dovoliť klamať seba samého; akýkoľvek pokus utajiť pred sebou samým nejakú slabosť malo za následok, že z nej ťažili temný pán podobne ako aj Albus Dumbledore (nech už boli úmysly starého muža akokoľvek dobre myslené, hoci jeho manipulujúcu povahu sa nedalo poprieť).

Musel prísť na kĺb tomu, prečo mali naňho Potterove fotky tak znepokojivý dopad.

Vytiahol von svoju mysľomisu (ktorú získal z druhej ruky z obchodu Borgin and Burkes, keď bol obchod násilne zatvorený počas ministerských čistiek od temných objektov). Sústredil sa a vytiahol viaceré spomienky, ktoré získal počas rokov, čo poznal Harryho Pottera a potom sa zocelil, znechutene zafrflal popod nos, že sa s týmto musí vôbec zapodievať a vstúpil do spomienok. Jedna jeho časť nechcela vidieť to dieťa, ktorým kedysi bol ten Adonis z Playwitchu, ale možno mu to pomôže zbaviť sa okúzlenia, ktoré mu ráno spôsobili tie fotky.

Ah, tak tu bol; malý Potter s vážnym, obviňujúcim pohľadom v tých klamlivo nevinných očiach počas prvej hodiny, ktorú mal s tým chlapcom v jeho prvom ročníku.

Sledoval ako jeho minulé ja vyhrešilo Pottera za jeho nepozornosť počas vyučovania. Zvedavo pristúpil bližšie, aby mohol pozornejšie preskúmať chlapcovu reakciu. Ha. Stále ten istý odpor a okamžitá vzbura.

Ale čo malo znamenať toto... naklonil sa, aby dovidel, čo si to tam Potter čmáral a s prekvapením zistil, že chlapec si usilovne zapisoval každé slovo, ktoré vyslovil. Pri tomto Severus zažmurkal a nevedel, čo si má o tom myslieť. Prenikol ním zvláštny, nepríjemný, nevysvetliteľný pocit viny, keď si uvedomil, ako kruto sa k Potterovi správal už od úplného začiatku, a pritom sa zdalo, že nezaslúžene. Toto bola presne tá chvíľa, však, keď sa to všetko začalo. Práve tu, počas tejto prvej hodiny. Mohol si získať Potterovu dôveru, jeho náklonnosť, jeho pozornosť. Avšak jeho vlastné sklony a okolnosti vyžadovali, aby sa pokúsil o presný opak.

Bolo mu z toho zle a tak zanechal túto spomienku za sebou a presunul sa k ďalšej.

Cítil sa strašne, keď sa mal dívať na prváčika Pottera s pojašeným širokým úškrnom, keď sedel medzi Grangerovou a Weasleym. Tí traja vyzerali v tejto spomienke priam žalostne maličkí a mladí. Ten úškrn bol bezstarostný, naplnený šťastnou radosťou z toho, že sa mu podarilo uniknúť hrôzam týrania a zanedbávania v rukách jeho príbuzných, keď ešte netušil, koľko strastí a bolesti ho v budúcnosti očakáva.

Snape mal v skutočnosti veľké problémy vidieť nejakú podobnosť medzi tým vznešeným krásnym mučeníkom, ktorým sa Potter stal a týmto pôvodným pochabým dieťaťom.

Mohol by byť teraz o niečo menej... rozčuľujúci... keď z neho vyprchali posledné zvyšky nezrelej neskrotnej mladosti a nahradili ich temnejšie skúsenosti, ktoré odhalili Potterove fotky v Playwitchi?

Spomienka sa zmenila a presunul sa do neskoršieho obdobia, keď si Potter bol tak istý, že to on sa pokúša ukradnúť Kameň mudrcov a potom tých pár chvíľ bezmocnej úzkosti, keď Potter visel zo svojej metly počas svojho prvého metlobalového zápasu...

Šokovane zistil, že to Grangerová ho vtedy podpálila. Tá drzosť! Tá naprosto bezočivá malá čarodejnica! Znova ho naplnil pocit spravodlivého hnevu pri všetkých spomienkach na svätú trojicu počas všetkých tých rokov.

Spomienka na Potterov a Wealseyov kaskadérsky kúsok k Arturovým lietajúcim autom ho znova rozzúrila. Nepretržité porušovanie pravidiel a takmer žiaden trest, zatiaľ čo ten istý priestupok spáchaný Slizolinčanom by si vyslúžil okamžité vyhodenie zo školy. Tak veľa prečinov, toľko porušených pravidiel. Znova a znova. Sledoval Potterovu šokujúcu schopnosť rozprávať parselčinou a rozpačito si všimol, ako ľahko ten syčivý zmyselný jazyk vychádzal z tých mladých úst. Rýchlo opustil tú spomienku a prešiel k tej, kde naňho Potter zaútočil, aby pomohol Siriusovi Blackovi. S potešením si uvedomil, že v ňom znova vzbĺkol hnev.

Najťažšie zo všetkého bolo priznať, že Potter naozaj miloval toho prekliateho podliaka, Blacka. Viac než len miloval; chlapec toho bastarda postavil na piedestál aj napriek vedomiu, čoho je schopný z toho letmého pohľadu na Severusove vlastné školské dni s Potterom a spol.

Obviňovanie z Blackovej smrti bolo urážlivé a hlúpe z mnohých dôvodov, ale vedomie, že je obvinený kvôli chlapcovej zaslepenej láske k svojmu krstnému otcovi (akokoľvek nevinná bola) – nuž, to ho naozaj škrelo. Ešte viac teraz, keď videl v čo Potter vyrástol, videl, ako dopadol. Predsa len, nebolo by najšťastnejšie vyhýbať sa ich zaužívanému štandardu v správaní sa jeden k druhému, založenému už od počiatkov ich vzťahu, ak vzal do úvahy nevýhodu Potterovho psychického spojenia s Temným pánom skrz jeho jazvu po tom, čo Voldemort povstal.

Začal sa zúfalo prehrabávať v spomienkach a snažil sa prísť na to, kedy po ňom po prvý raz začal túžiť iba aby si uvedomil, že po ňom túžil vždy. Či už tá túžba bola označená ako túžba po dotyku alebo len po objatí, ešte stále to bola zmyselná záležitosť. Nikdy to nebol len jeden činiteľ alebo presná udalosť či stretnutie. Aj napriek fyzickým zmenám v Potterovom výzore, keď počas tých rokov takto vyrástol, vždy bola prítomná nejaká nevysloviteľná, nehmatateľná horúca magnetická príťažlivosť, ktorá ho nútila zapájať sa do mnohých bojov s chlapcom, potreba zraziť ho na kolená a ukázať mu jeho miesto, podpichovať ho, sledovať, ako Potter vždy, každý jeden krát povstane a prijme jeho výzvu a zakryje bezprostrednú bolesť ktorú spôsobili Severusove slová odvážnou tvárou, ponúkajúc drzé a úplne neúctivé odpovede, často napriek zdeseniu jeho spolužiakov a fakulty pri pohľade na následné zmasakrované body.

Vždy si vtedy vychutnával pohľad na zranený pocit zrady spôsobený jeho nespravodlivosťou, ktorý napĺňal tie oči zelené rovnako ako oči Lily, ale teraz...

Teraz sa hanbil.

Vážne, mohol byť k tomu chlapcovi aj zhovievavejší, nie?

Odpoveď prišla okamžite: nie ak chcel prežiť, ani ak chcel dohliadnuť na to, aby prežil aj ten chlapec. Oklumencia bola nevyhnutnosťou, ale nadradenejšie bolo zabrániť, aby chlapcovo spojenie prezradilo Severusa pred Temným pánom, nech už bola cena akákoľvek. Keby ušetril Potterove city, riskoval by tým úplne všetko.

Teraz Severusovi nebolo jasné, koho nenávidel viac: Voldemorta za to, že to bolo tak nevyhnutné, Albusa, ktorý trval na tom, aby s tým pokračovali, Pottera, že to znášal ako poslušný malý mučeník, alebo seba, keď bol vôbec v prvom rade schopný niečo také urobiť.

Nemalo mu na tom záležať, že ho Potter nenávidel a považoval ho za škaredého a protivného, nedôveryhodného a temného. Ale záležalo.

Severusovi nikdy nezáležalo na tom, že jeho výzor pokladali za nepríjemný na pohľad, skôr bol tomu rád, keďže mu to pomáhalo pri podnecovaní potrebnej reakcie ostatných, ktorí sa k nemu nemali čo približovať a aby si ho hoci aj váhavo vážili. Ale toto bolo osobné, nemalo to nič spoločné ani s povinnosťou chrániť a zároveň odrádzať od seba Pottera, ani s nechuťou, ktorú cítil k úbohej rodinnej náklonnosti. Rodina vždy zneužívala vašu potrebu po spolupatričnosti, všimol si. Vďaka nej ste boli závislí na príslušnosti a slabí. A neslizolinskí priatelia považovali vernosť iných za samozrejmú – čo bola hlúpa vec, keď proti sebe v čarodejníckom svete svetlá a temná strana očividne bojovali. Ale toto nemalo nič spoločné so synovskou povinnosťou alebo priateľstvom; toto bolo niečo úplne iné.

Bola to nenávisť a predsa nebola. Očividne to už od začiatku nebola čistá nenávisť, pre neho určite nie. A ani pre Pottera, ktorý ho od začiatku podozrieval ale ktorého fascinoval už od prvého letmého pohľadu, keď vtedy prišli na Rokfort. Keby na toho chlapca nezaútočil, ale podporil jeho dobrý názor o učiteľovi, nepochyboval, že Potter by...

Mal by ho rád. Obdivoval by ho. Ako Malfoy, vždy naňho obdivne civel ako nejaký pojašený fanúšik filmovej hviezdy. Hnevalo ho vedomie, že teraz si tajne želal, aby sa naňho aj Potter díval s tým istým výrazom ohromeného bezmocného zbožňovania.

Malfoya rýchlo prešlo jeho otvorené (a nepochybne aj trápne) uctievanie vedúceho svojej fakulty a to pri konci druhého ročníka. Ale dokonca aj teraz Snape vedel, že Draco Malfoy si ho vážil a tento rešpekt prežil aj jeho pubertálny záchvat rozhorčenia z toho, že mu Snape nakoniec ukradol prácu a odkrágľoval riaditeľa.

Keď sledoval ako sa jeho mladšie ja približovalo k Potterovi a hodinu čo hodinu zdrvujúco kritizovalo všetko čo spravil, uvedomil si, že semienko tej príťažlivosti začalo klíčiť ako otravný kašeľ, ktorý na vás lezie uprostred noci a zobudí vás, začínajúc ako nepríjemné škrabanie v krku, ktoré sa odmieta stratiť bez ohľadu na to, ako veľmi sa ho snažíte prehltnúť.

Potláčal toho v sebe viac, než čoho si bol vedomý. Vedel to Dumbledore? Mal pocit, že asi áno. Utešiť sa mohol len myšlienkou, že bolo nemožné, aby si to uvedomil aj Potter. Chlapec bol vždy mimoriadne nevšímavý, ak išlo o pocity iných, keďže ho tak väznila vlastná víchrica osobnej úzkosti. Nie, jeho láska nikdy nebola ani viditeľná, ani očividná ale jednako pomaly klíčila až dokiaľ pohľad na Potterove fotky v Playwitchi neodhrnul závesy a neodhalil plne dospelý hriech, ktorým sa stal predmet jeho nechcenej posadnutosti.

Snape unavene vydýchol a opustil svoje spomienky, postavil sa vedľa mysľomisy a poštípal si konček nosa. Zatvoril oči a vyčítal si, že s týmto ešte vôbec pokračuje. Na toto už bol príliš starý. Príliš vysilený. Už nebol tak plný energie ako počas posledných dvadsať rokov, keď všetok svoj čas a vášeň obetoval nenávisti a túžbe.

Teraz, keď už Voldemorta nebolo, zaslúžil si trochu pokoja, nie? Skorý odchod do dôchodku?

Obom stranám, svetlej aj temnej obetoval všetku svoju mladosť a elán; pre neho samotného už žiadne nezostali. V žiadnom prípade Potterovi nedovolí, aby z neho vysal posledné zvyšky, čo mu zostali nejakou krivou paródiou školáčkinej zaslepenej zamilovanosti do ministerského maskota.

Pochmúrne a usporiadane vrátil na miesto všetky svoje spomienky a odložil mysľomisu, šťastný, že tento zbytočný výlet spomienkami mu aspoň poskytol motiváciu zanechať minulosť – a Pottera – minulosti, a to raz a navždy.

Keď neskôr rozjímal nad pomaly vrúcim elixírom vo svojom laboratóriu, Severus sa cítil unavený, navonok aj vo vnútri. Vyčerpalo ho, ako sa tým celý deň trápil. Nemalo zmysel o tom viac premýšľať.

Aj teraz, keď bol chlapec konečne plnoletý, ešte stále bol zakázaný.

Potter ho nenávidel; vytvoril medzi nimi takú nevraživosť a nepriateľstvo, že teraz bolo neprekonateľné. Akýkoľvek pokus z jeho strany aspoň o urovnanie vecí medzi nimi, pokus o nejaké zmierenie by nepochybne videl ako manipuláciu.

Severus si myslel, že to bolo pokušenie zakázaného ovocia, túžba po niečom, o čom vedel, že je preňho nedosiahnuteľné, ale teraz si tým už vôbec nebol istý, pretože bolo jasné, že teraz chcel Pottera ešte viac než kedykoľvek predtým a bol to pálivý, vše-pohlcujúci oheň ničiaci jeho ťažko nadobudnutý mier a pokoj jeho mysle... Teda aspoň tú trochu pokoja, ktorú sa mu podarilo nahrabať po tom, čo skončila vojna.

Tie fotky sa mu vysmievali, provokovali ho pohľadom na nepoznanú krásu, ktorú si nikdy ani nevedel predstaviť predtým, než ich uzrel. Vždy túžil vidieť perfektného mladého muža ako bol on a teraz, v kombinácii s jeho chaosom pocitov k Potterovi vedel, že to všetko dokonale sedí – to telo, s tou tvárou a menom. Až doteraz si nemohol dovoliť to vidieť.

Ruky ho boleli túžbou preskúmať plochy a krivky toho neuveriteľného tela, tú vábivú bledosť, zatiaľ čo jeho ramená túžili schmatnúť ho a pritisnúť ho k sebe a použiť tlak svojej vlastnej váhy aby ho držal pod sebou... Jeho zradcovské srdce mu našepkalo, že by určite bolo nádherné držať ho. Celú noc. Vediac, že neodíde, keď príde ráno. Ani ho neodstrčí.

Bolesť, bolesť, bolesť.

Jeho túžby a sny, záblesky fantázie boli čoraz bláznivejšie; chcel Pottera premôcť, ovládnuť ho, vidieť všetok ten pochabý odpor a mužnú krásu vrtieť sa pod ním; upokojovalo to jednu časť v ňom a to nielen jeho hrdosť. V týchto chvíľach úskočnej úprimnosti sa temný kútik jeho mysle zaoberal predstavou, že by to mohlo byť jeho srdce, ktoré chcelo vidieť Pottera, ako ho skutočne chce, ako túži po tých istých veciach, ktoré skrýval aj jeho starý učiteľ. Hm. Nuž, Potter by sa vzpieral až do konca, však?

Vlastne sa mu celkom páčila predstava Potterovho vzpierania sa, ako by trval na rôznych bezpečnejších polohách a odmietal robiť s ním veci z panickej ostýchavosti, ale tiež si nemohol pomôcť a prestať neustále si v mysli prehrávať tú pokušiteľskú malú spomienku prevzatú z Potterovho podvedomia počas jeho hodín Oklumencie v Potterovom piatom ročníku... Potter to v sebe hlboko pochoval, ale zúfalo túžil byť milovaný a v niečom objatí, túžil po intímnom dotyku plnom lásky. Dalo sa to čakať, však, u siroty, ktorá nikdy nepoznala lásku matky.

Severus chcel Potterovi povedať – najlepšie kým by ho preťahoval – že je nechutný, špinavá malá šľapka a nič viac než oficiálna prostitútka čarodejníckeho sveta, ale Potter tak zúfalo túžil byť milovaný. Túto slabosť by sa dalo využiť; bolo by úžasné získať si Potterovu kapituláciu, jeho podvolenie výmenou za náklonnosť. Lenže Severus si uvedomoval, že toto by sa veľmi ľahko mohlo obrátiť proti nemu, vidiac, že to bola slabosť ktorú rozoznal ako vlastnú z jeho pomerne dlhého zoznamu nesplniteľných snov.

Prišiel večer a on sa stiahol do svojej pracovne a bezcieľne schmatol pohárik a nalial si Ohnivej Whisky a pomyslel si, že nič by ho viac nepotešilo než pretiahnuť Pottera a šepkať mu do jeho škriatkovských uší neslušnosti, striedať perverzné vyhrážky erotických trestov s milujúcimi nežnôstkami a romantickými sentimentalitami.

Táto neopätovaná túžba ho rozožierala zaživa. Na ex vypil ohnivú whisky a dúfal, že bude silnejšia a bude páliť viac.

Zachmúrene prijal fakt, že bolo celkom možné, že roky premieňania všetkých jeho potláčaných sklonov, vášne, rozhorčenia a frustrácie k Potterovi do formy hnevlivej nenávisti sa nanešťastie vyparili pri konci vojny... Teraz zostal holý na kosť, keď sa všetok ten chaos z represie, nenávisti a nahnevanej vášne rozhorel v jeho duši, znovu zapálený pohľadom na Potterov vstup do dospelosti. Potreboval znovu získať tú časť svojej duše a nevyzeralo to, že existuje nejaký spôsob, akým to spraviť.

Bolo to tak čertovsky jednoduché – nenávidel toho chlapca, pretože ho miloval.

Mal šťastie, že temný pán bol už mŕtvy; pochyboval, že by sa mu toto všetko úspešne podarilo zakryť oklumenciou v prítomnosti tak talentovaného legilimenta, keby spoza jeho štítov toto začalo presakovať skôr. Iróniou osudu bolo, že práve Voldemortov pád toto presakovanie v prvom rade spôsobil.

Keď už teraz dlhšie nepotreboval potláčať to akoby to bolo dôležité na život a na smrť, jeho psyché sa rozpadalo. Peklo tejto situácie spočívalo vo vedomí, že teraz už nikdy nebude môcť ani dúfať v zmierenie, nieto ešte priateľstvo alebo niečo čo i len vzdialene intímne, či už sexuálne alebo ako náklonnosť. A nenávidel vlastnú túžbu po oboch pocitoch. Vedel si predstaviť, čo by na to Potter povedal, ako by zareagoval. Znechutením, zdesením; možno pobavene alebo opovržlivo.

Nie, neprichádzalo do úvahy, aby nad tým vôbec uvažoval.

Ak vzal do úvahy ako Potter v šiestom ročníku prenasledoval Malfoya, keby sa rozhodol ísť po temných Slizolinčanoch, bolo by oveľa pravdepodobnejšie, že by zvažoval vzťah s Dracom Malfoyom a nie s ním. Koniec koncov, dalo sa niečo povedať o štíhlom a nohatom blondínovi na rozdiel od...

Severusom myklo a uvedomil si, že po prvý raz v živote mu záleží na tom, čo si niekto o ňom myslí.

Prívlastky, ktorými ho častovali počas všetkých jeho rokov na Rokforte, či už tam bol ako študent alebo učiteľ ho poznamenali oveľa menej, než očakával; nikdy nebol márnivý, čo sa týkalo svojho vzhľadu a teda ho ani nikdy nezranili názory iných ľudí na jeho fyzické vlastnosti. Koniec koncov, boli pravdivé; vôbec nebol príťažlivý, jeho nos bol naozaj obrovský a vlasy mal vždy problematické – jednoduchšie tak zdokonaľoval imidž Veľkého Netopiera aby poriadne zastrašil absurdných a nafúkaných študentov.

Ale odrazu zistil, že dumá nad slovami, ktoré používal Potter a jeho dvaja pätolizači: škaredý, krutý... Mastný Bastard. A prenikol ním šíp nevítanej bolesti niekde v strede jeho hrude a v tej chvíli vedel, že by dal čokoľvek, len keby to Potter vzal späť, keby mu do uší šepkal sladké zamilované slovíčka, uistil ho, že nie je škaredý, ale... pôsobivý. Že nebol krutý, ale ťažko sa mu dalo vyhovieť a mal nesmierne vysoké štandardy. Že jeho vlasy neboli mastné ale lesklé. Ale všetko sa to zmenilo na takú kopu hlúpostí, keď už len uvažoval nad tým, že by také veci počul alebo povedal nahlas. Takéto želania boli banálne a infantilné, a ešte k tomu aj nepravdepodobné. Cítil sa hlúpo už len za to, že si ich pomyslel.

A potom tu bol ešte ten problém s vraždou Albusa, samozrejme.

Nenávisť ho tak unavovala. A unavovalo ho aj znášať Potterove obvinenia a domnienky.

Severus zavrčal frustrovanou zúrivosťou. Bolo zbytočné nad tým uvažovať, nad niečím o Potterovi. Medzi nimi toho bolo priveľa na to, aby vôbec zvažoval, že by Potter mohol...

Uvažovať o ňom ako o milencovi? O tomto opotrebovanom vreci starých kostí? Asi ťažko by bol vhodným spoločníkom pre Perfektného Pottera. Naozaj to bola depresívna a hlúpa predstava.Jeho tvárou prebehol trpký posmešný úškľabok, keď myslel na tento smiešny sebaklam a zadumane civel do pohára s ohnivou whisky. Vypil čo v ňom zostalo a privítal okamžitý odklon od týchto morbídnych bolestivých myšlienok a nasledovné teplo, ktoré sa rozlialo v jeho pažeráku. Keby len dokázal nájsť niečo, čím by umŕtvil aj ten hlodavý pocit prázdnoty vo svojej hrudi.

Jedna vec bola, keď ho priťahovalo jedinečné, chránené dieťa, alebo keď strávil roky v spoločnosti študenta s peknou tvárou – bolo jednoduchšie potlačiť pomyslenie na túžbu po črtách, keď to telo bolo len jedným z mnohých v prepotenom pojašenom zástupe vyvíjajúcich sa detí.

Ale niečo úplne iné bolo, keď chcel, aby chlapcovi na ňom záležalo. Aby ho mi- Nie, nemohol na to slovo ani pomyslieť.

Počas toho fiaska s Flamelovým kameňom sa Severus domnieval, že vie presne, čo by uvidel, keby sa pozrel do Zrkadla z Erisedu.

Keď on a Albus to zrkadlo premiestňovali, hodil doň rýchly pohľad a veruže mal pravdu – uvidel svoje predlaktie holé, bez temného znamenia, nepoškvrnené a na tvári mal výraz spokojnej úľavy.

Vedel, čo by v ňom videl teraz, keby sa doňho mal teraz pozrieť znova. Uvidel by nahé telo Harryho Pottera pritisnuté k nemu, ako sa pod ním roztúžene vlní ako platení chlapci, ktorých si z času na čas objednal, ale vášnivejšie, so skutočnou túžbou vpísanou v celej jeho tvári a erekciou, ktorá bola naozaj kvôli nemu a nie vyvolaná nejakým elixírom ako Ranná Pýcha použitým vopred.

Láska. Bolo to tak nespravodlivé; chlapcova najväčšia sila bola láska a predsa z nej ani omrvinku nehodí jedinému človeku, ktorý ju chcel najviac. Ktorý ju potreboval.

A zaslúžil si ju vôbec, alebo žil v sebaklame, keď si to tak predstavoval?

Unavený z sebatrýznenia a vyžívania sa v sebaľútosti, Severus konečne šiel spať po tom, čo zapil svoje súženia tak veľmi ako len dokázal a oddal sa pravde, ktorá zostala, keď vyprchal hnev.

Zostal mu len osamelý smútok zoschnutého srdca, ktoré nikdy nedarovalo ani neprijalo žiadnu lásku a bolo tak dlho obmedzované a izolované, že už mu nezostala žiadna nádej na spasenie či liek.

Spánok prichádzal ľahko v jeho studenej tmavej posteli v studenej tmavej izbe a on sa už viac nebál nočných môr. Aspoň robili lepšiu spoločnosť než ten smútok.

Konec první kapitoly